Lisa Wingateová … Tvorba tejto americkej spisovateľky mi unikala, dokiaľ sa mi nedostal do rúk jej román Listy do neba. Je to príjemný pocit, keď objavíte ďalšieho autora, ktorý na stránkach kníh neprináša len úhľadne zoradené písmenka do slov… slová do viet, ale ruka v ruke s nimi odovzdáva aj nejaké posolstvo, nádej a vieru v niečo vznešené a krásne. Práve z toho dôvodu si myslím, že je kniha vhodná pre všetky vekové kategórie, keďže múdrosť, či zmysel života by mali byť našim hnacím motorom.
„Najlepšie veci v živote občas vzídu z tých najťažších okamihov.“
Áno, presne takto znie jedna z viet knihy, ktorá sa mi nenápadne vryla do myšlienok… zastavila som sa v čítaní a otáčala som sa do vlastnej minulosti, aby som vzápätí pochopila aká hlboká pravda je v nej ukrytá. Niekedy si až s odstupom času uvedomíme, že všetko čo sa nám v živote stalo, malo svoj skrytý zmysel a v konečnom dôsledku nám to pomohlo a tvarovalo nás. Takých viet, pri ktorých sa počas čítania zastavíte a budete premýšľať nad vlastným životom, je v knihe mnoho a vy sa prirodzeným spôsobom stanete súčasťou príbehu, ktorý vás pohltí. Čas bude letieť rýchlo a vy si budete priať, aby spomalil alebo na chvíľu cúval späť, a vy si z neho mohli ukrojiť ešte o hodinku – dve viac, a tým sa dostali hlbšie do deja.
Hlavná hrdinka Tandi sa potáca na svojej bárke zvanej život, až do chvíle kým si neuvedomí, že uviazla na plytčine a jediný človek, ktorý ju môže odraziť späť na more a pevne uchopiť kormidlo, je ona sama. Spolu so svojimi deťmi… štrnásťročnou Zoey a deväťročným Džejtím uteká od manžela Trammela, aby sa ocitla na mieste, ktoré už ako dieťa považovala za raj na zemi… ostrov Hatteras ležiaci kúsok od východného pobrežia Severnej Karolíny, kde ako dievčatko chodila pomáhať dedkovi odstraňovať škody, ktoré na domoch napáchali ničivé búrky. Tento krát ju ostrov privíta smrťou 91- ročnej Ioly Pooleovej, na ktorej pozemku si prenajala domček. Keďže súrne potrebuje peniaze, prijíma ponuku poupratovať veľkú viktoriánsku vilu, ktorú nebohá zanechala zboru. Na poschodí starej vily objavuje množstvo schránok, či škatúľ, ktoré na kúskoch papiera ukrývajú Ioline najhlbšie tajomstvá, vďaka ktorým Tandi pomaličky… krok za krôčikom, deň za dňom vytrháva tŕne z vlastného uboleného srdiečka… ako had zhadzuje kožu posiatu jazvami, aby sa nakoniec pokúsila doviesť svoju loď do bezpečného prístavu pochopenia a lásky.
Autorka brilantným spôsobom opisuje prostredie, každý dôležitý detail, vďaka čomu potom môže obrazotvornosť a fantázia čitateľovi predostrieť príbeh takmer ako na obrazovke. Podobne je to aj s dôkladným vykreslením charakterov hlavných postáv… s ľahkosťou som dokázala pochopiť uzavretie sa do seba malého Džejtího, ktorému po úraze matky Tandi chýbala rodičovská láska a starostlivosť… tak isto vzdor a hnev dospievajúcej Zoey, ktorá už ako dieťa musela zvládať aj úlohu matky.
„Niekedy som mala pocit, že nech sa snažím akokoľvek, deti ma nikdy nevpustia späť do sveta, ktorý si vytvorili: na miesto, kde sa k sebe túlili, keď okolo nich zúrili búrky…“
Podarí sa mamičke Tandi získať späť dôveru svojich detí? A ako to dopadne s dôverou v seba samu, ktorá dostávala tvrdé, nekompromisné rany už v jej útlom detstve? Podarí sa jej nakoniec uveriť a pochopiť, že je dosť dobrá na to, aby si vytvorila krajší život a svet? Najväčšiu výzvu, ktorú má každý človek pred sebou je postaviť sa s odvahou vlastnej bolesti… pochopiť jej zmysel a uveriť, že nikdy na ňu nie je sám. :o)