Išla som s kožou na trh, srdce na dlaň položila. Pre koho? Pre človeka! Pravdu nezabiješ, neumlčíš… ona vždy vstane z popola, nech sa temnota ľudstva bude akokoľvek snažiť zraziť ju k zemi. Ach človek, svoju vieru si stratil, pravdu popieraš, nádeje niet v duši… sám seba si stratil. Za slovíčka chytáš, dokola v kruhu sa motáš… Za Boha! Za národ! ako veľmi vadia ti tie slová a celkom zabúdaš aká hĺbka v nich je ukrytá. Tie vznešené slová si už neraz v minulosti zneužil, nejeden z Vás za ne život položil… no nedozrel práve čas, aby si POCHOPIL?
Národ prastarý a hrdý… divoký i krotký zároveň. Ber späť si to, čo Boh daroval ti nezištne! Svoju silu i odvahu… aj slobodu, v ktorej jedinej spravodlivosť tkvie. Vedz, že i keď to ešte možno nevidíš, nevoľníkom si sa stal… otrokom mamonu! Krídla ti spútali, korene krvavou rukou od Zeme spílili. Odhoď reťaze, ktorými ťa deštruktívny systém spútal, prikoval o stenu… V tvojom svete spravodlivosti niet bez toho, aby si za ňu platiť nemusel, niet v nej ľudskosti, pretože otrokár zabiť môže beztrestne. Vari čestnosť tvojej duše ešte znesie pohľad na krivdu, ktorá sa pácha vo svete? Na človeka, na tvojho brata, no i na Prírodu a Zem?
Za falošné ideály zomieral i stále dušu vypúšťa ľud..i ten slovanský. Krvou nevinnou skropil sa Balkán, tiekla potokmi. Ty si to nevidel? Či len plakal si? Deti na Ukrajine v pivniciach zmŕzali… hračky už nechceli, bo im duše zostarli. Mladá matka, strelou k zemi zrazená… z úst posledné slová k nebu poslala: „Bože, detičky moje…“
Slzy ti tečú po tvári? … Plač! Plač ako dážď, ktorý v sebe ukrytú veľkú silu má. Očistí dušu, srdce zjazvené… rany sťa Matka príroda pofúka, aby nakoniec do diaľav odvial bezmocnosť a pocit viny. So slzami priateľ – človek prichádza aj odpustenie, ktoré jazvy zocelí. Ty len spal si tvrdým spánkom, od pravdy a podstaty Bytia na míle vzdialený. Vari si ty mohol vedieť, že ti niekto mocný, temný oči čiernou páskou prekrýva? Povedal ti niekto v televízií, či tlači čo za HUMANITU sa to koná v domovine slovanskej? Že tam bomby padajú na škôlky, školy, nemocnice… vlaky plné ľudí, ktorí mali svoje sny? Že tam niekto jadrový odpad hádže a na celé veky pôdu zamorí?
Nie! Oklamaný si bol a stále si! Tvoj život lžou sa stal v tom svete konzumnom… Strach, hnev a bezmocnosť- tí odvekí zlodeji duší, zvábili ťa na dlhý čas. Zblúdil si, zišiel z cesty a niekde v tých krovinách života, sám seba stratil… zatúlal sa a na celé veky zahalil svoju pravú tvár. No dnes svitol nový deň, s ktorým odhodíš okovy, roztrháš reťaze, ťaživú guľu z nohy strhneš. Rozprestri krídla a leť človek… Ver, že stvoriť niečo nové môžeš v momente ako tomu uveríš! No aby si opäť nezblúdil, poradiť ti chcem… Chcem byť tvojou lucernou, ktorá v temnotách ukáže ti smer. Prečo tak veľmi túžim po tom, aby si práve dnes začul môj hlas ty- národ láskavý i hrdý? Pretože si to práve ty, kto pre ELITU temnú najväčším nebezpečenstvom sa stal! Hrozbou, ktorú chce odstrániť, aby ďalej mohla vládnuť deštrukciou ničivou. Preto chcem, aby si o tom známosť mal a účinne brániť sa vedel. Destabilizovať chcú tvoju vlasť, vyvolať chaos, strach a násilie. Útočia na teba zo všetkých strán, od chrbta nožom bodajú… záplavy imigrantov, roztrhaná Ukrajina, neexistujúci ruský nepriateľ. Vraj ťa tvoj brat napáda. Vidíš ho? Útočí? Alebo ťa to len niekto opäť mätie a z obete páchateľa robí? Otvor oči človek, nech pravda ti viac neuniká. Nehľadaj ju v televízii, či tlači, ktoré jedinú úlohu majú. Pomotať ti hlavu! Vlastné myšlienky, názory vziať. Uvedomelým človekom buď, vstaň z hlbokého spánku a zo svojej slabiny mocnú zbraň sprav! Pokorný vždy si bol, no dnes… ber si späť hrdosť, sebadôveru, ktorá niekam sa stratila… Bezohľadná topánka ju do bahna vrazila. Svojou vlastnou cestou si choď, kde ruka v ruke kráča spravodlivosť, ľudskosť, morálka. Nech tvoj národ láskavý, viac otrokom západných ideálov nie je! Dokážeš to? Či to len ja stále sním? Zvládneš byť sám sebou uprostred systému, v ktorom temná sila vládne intrigami, dvojitými metrami a zastrašovaním?
Netrestaj! Nedvíhaj zbraň! Nemsti sa! Nie… nekrič z plného hrdla Obesiť! Chceš predsa stvoriť niečo nové, lepšie, hodné tvojej veľkosti. To nezdarí sa s energiami, ktoré tu už boli a sú. V momente, keď sa tých zbraní chopíš, zblúdencom sa staneš nanovo… a divadlo bezohľadnej ELITY opäť hráš. Klesáš na dno k nej, má ťa na dosah… pohltí ťa a zničí! Dejiny obzri si, uč sa z nich… je to tvoj radca. Krvavú pečať ti už dávno vypálili do uboleného srdca! Po celé stáročia vo vojnách umierali v zákopoch najcennejší ľudia. A blázni, mrzáci duševní, ktorí po vojne bažili len z bezpečnej diaľky za špagátiky ťahali. Určovali kto včera umrieť mal, kto dnes stal sa nehodným… zajtra páchateľom bude a namieri sa na neho zbraň… Ničili krajiny, trhali, drancovali, drvili ľud ťažko skúšaný. Duša prekliata krvou sa živila, drhla sa túžbou po moci, vrecká si peniazmi plnila a národy pod záštitou hesla: „Rozdeľuj a panuj!“ delila. Strach, nenávisť, či zlobu jedovatým tŕňom do sŕdc vrazila… bodliaky z nich spravila. Vlastné myšlienky temným plátnom prekryla. Otrok nemá čo myslieť, má len poslúchať a svojou pasivitou ničotné ciele vládcov zemegule podporiť.
Nie! Na toto Boh človeka nestvoril! Krvavé pazúre zo seba strhni… otvor oči nech v tme ti žiaria, aby viac si neblúdil. Áno, národ Slovanský… v tebe srdcia z najrôznejších krajov bijú, no bijú rovnako. Odpradávna pracovitý si bol, ušľachtilý, čestný, láskavý a dnes svitol deň keď cítiš, že sa niečo zmeniť musí. Od dnes heslom Zjednocuj a osloboď! sa riaď… Za Boha! Za národ!… no bez rinčania zbraní! Upri zrak na seba samého, aby si vo svojom srdci objavil TO, čo Vesmír naozaj stvoril… Človeka mocného, čestného a vznešeného! TEBA!
Michaela Michelová
PS: Ospravedlňujem sa všetkým ľudom, ktorým vadia niektoré slová… Prepáčte, ale píšem ako mi diktuje srdce, duša… Tie slová sú nevinné…