Obloha je dnes šedivá ako vlasy stareny. Hrozí spŕškou dažďovej vody, na ktorú hromžíme, keď nám treba vyliezť von… napriek tomu, že by sme bez nej neprežili. Nohy v ťažkých topánkach sa mi zabárajú do hliny zmiešanej s opadaným lístím a ja sa usmievam ako blázon, ktorý si neuvedomuje, že môže každú chvíľu zmoknúť. „Ďakujem…“ namiesto nejakých obáv dookola opakujem to slovo určené aj tebe milý priateľ. Počúvam svoj vlastný hlas, akoby ani nepatril mne, akoby bol milióny míľ vzdialený od pevnej zeme a hojdal sa niekde v tom veternom vánku, ktorý možno… možno pozná každú odpoveď.
Ďakujem všetkým za to, že STE! Ďakujem aj sama sebe za to, že som pred rokom nabrala odvahu a s malou dušičkou prekročila hranice strachu z toho, že ma bude niekto súdiť, kritizovať, škatuľkovať… a začala písať. Už nie tajne, len sama pre seba. Duša doslova pišťala a túžila sa realizovať, a tak som začala písať aj pre vás. Bolo to niečo nové a pre mňa neopísateľné slovami. Za to, čo som ponúkla vám, dostalo sa mi spätnej väzby. Možno to nie vždy bolo ľahké, najmä keď som začínala písať na blogu SME, a tam mnohí diskutujúci pod článkami, akoby mali za úlohu skritizovať všetko čo sa dá… aj to čo sa nedá, len aby ukradli vietor z plachiet. No ja som vedela, že to je niečo čo si nikdy nenechám vziať, lebo ten vietor duje do mojich plachiet, poháňa moju loď…
Každá minca má dve strany, a tak ako existuje bezohľadnosť, je tu aj vďačnosť, láska, pochopenie. Mnohí z vás si ku mne našli cestu cez FB a začali mi písať správy. A práve v nich sa mi dostávalo späť niečo neopísateľne krásne. Hoci milujem písanie, neviem či by som preto vedela nájsť dostatočne výstižné slová. Možno len… srdce zaplavené dojatím a v duši pocit, že to všetko má svoj zmysel, že som sa vybrala na tú správnu cestu, po ktorej som túžila kráčať celé veky, len som na to proste na nejaký čas zabudla. No bez vás by som to robiť nemohla, bez vás by som tak často necítila dojatie, či šťastie z toho, že tu môžem byť medzi vami. Bez vás by mi určite oveľa dlhšie trvalo pochopiť kto skutočne som… pretože človek, každý jeden z nás, naozaj prišiel na Zem tvoriť. Tvoriť, či utvárať sám seba. Pochopiť akým by skutočne chcel byť, alebo skôr kým naozaj je a podľa toho aj konať. Objaviť svoju pravú podstatu, tú svetelnú bytosť, ktorá vie, že nič nevie. Bytosť, ktorá neškatuľkuje, nesúdi, ale sa pokúša pochopiť a veriť, že všetko má svoj zmysel.
Našli si ku mne cestu aj ľudia, ktorých duše sú doslova dobité palicami, celé zakrvavené čupia v kúte a pomedzi prsty opatrne nazerajú, či niekde nezabliká svetielko nádeje. Cítim, že budú presne vedieť, že tieto slová sú hlavne určené im. Ste takí krásni, takí úžasní, takí mocní… Prečo tomu neveríte aj vy? Tak veľmi túžim natiahnuť ruku a pomôcť, ale nedá sa. NEJDE TO! Stojíte na opačnej strane cesty ako ja a moje volanie nepočujete. Rozhodnutie, či chcete niečo na svojom živote zmeniť je len na vás. Nikoho nemôžeme nútiť, ani do neho strkať, aby kráčal rýchlejšie… každý má svoju cestu, čas, rýchlosť. I to najubolenejšie, dotrhané srdce sa dá opäť kúsok po kúsku pozliepať a vdýchnuť mu túžbu po živote. Možno len treba objaviť svetlo na konci tunela, vieru, či nádej. Ak neustále padám, potkýnam sa, či ma život fackuje, tak je to možno preto, že nie som schopný nazrieť pod povrch. Pod povrch toho hmotného, duálneho sveta a uveriť, že je aj niečo za tým. Pokúsiť sa prejsť od toho zmyslového k nadzmyslovému…
K tomu, čo nie je vidieť očami, ale dá sa to cítiť srdcom. Možno sa vám potom podarí objaviť svoju dušu, ktorá vám nasadí na chrbát krídla a naučí vás lietať v tom hmotnom svete, ktorý sme stvorili. Vo svete, v ktorom tak často plačeme, kričíme, či krížime zbrane. Duša vám podá kompas a ukáže smer, ktorým sa máte ďalej plaviť na vlnách života. A ja vám držím palce, aby ste bezpečne doplávali do prístavu DOMOVA… Prajem Vám všetkým krásne, pokojné Vianoce :o)
Ďakujem za to, že ste…
Michaela Michelová