miskamichelova

Vážený pán premiér,

dovoľujem si Vám touto cestou položiť zopár otázok i napísať nejaké úprimné túžby, myšlienky, postoje, ktoré nie sú len mojimi subjektívnymi, keďže Vám píšem ako zástupca ľudu, ktorému leží na srdci blaho národa a vlasti.

Blíži sa jún a s ním aj opätovné rokovanie v Bruseli o predĺžení sektorálnych sankcií voči krajine, ktorá bola donedávna jedným z najvýznamnejších partnerov EÚ. Sankcie sú forma trestu a za ten čas čo trvajú si každý rozumne uvažujúci človek musel všimnúť, že nimi utrpel hlavne ľud. Či už ten v EÚ, alebo v Rusku. Za čo sme my – bežní občania trestaní? Nezaplatili sme už dosť za bezohľadné, ničotné ciele vládcov zemegule? Naozaj musíme hrať rolu hlupákov v tejto podivnej šachovej partii, ktorú rozohrali USA s Ruskom? Mne osobne sa to bridí, mám v sebe pokoru, ale aj hrdosť a prekáža mi, keď po nej šliape bezohľadná, arogantná topánka, ktorá všade vidí len svoje vlastné záujmy. Vari sme už celkom stratili súdnosť? Nezaslúžime si konečne skutočnú demokraciu a nie tú tragikomédiu, ktorá vo svete vládne?

Niekedy naozaj treba byť aj nekompromisný a jednať v záujme ľudu. Vy ste boli nami zvolený, máte hájiť naše záujmy a nie tie, ktoré nás v konečnom dôsledku ničia a robia z nás bezduché marionety v cudzích rukách. Budete stáť konečne na našej strane a nepodporíte predĺženie sektorálnych sankcií voči Rusku na nastávajúcom prerokovaní, alebo opäť cúvnete a podvolíte sa pod taktovkou mocenskej elity? Minulý rok ste sa nechali počuť, že ste pripravený sankcie blokovať, keďže sú podľa Vás nezmyselné a kontraproduktívne. Boli také minulý rok a sú také aj dnes! Budeme konečne svojprávny, sebavedomý národ a prestaneme sa zúčastňovať na divadle, ktoré režíruje niekto mimo nás?? Jediná krajina, ktorej sankcie prospeli, lebo za pomoci duševne chorých lídrov krajín EÚ poctivo vrazila klin medzi Európu a Rusko? A prosím, nerozprávajte, že to všetko závisí od plnenia Minských dohôd. Závisí to od toho, čo tí hore nadiktujú, ale MY ako suverénny štát to nemusíme akceptovať. Prestaňte nás konečne podceňovať a začnite konať v záujme ľudu a národa. My máme oči- vidíme… máme aj uši- počujeme, ale hlavne máme srdcia a tie cítia a vedia kam naozaj patria, čo im vadí, čo ich zraňuje.

My sme srdce Európy. Nemôžeme byť na Západe ani na Východe… My sme stred a mali by sme sa pokúsiť udržiavať harmóniu a urobiť všetko pre to, aby sa konečne obnovila spolupráca s našimi bratmi z Východu. Históriu a korene nemôžeme poprieť – je to náš bratský národ… my všetci sme Slovania, tak Nám už do toho veľkého, ľudského srdca nekopte, nešliapte po ňom a netrhajte na kusy. Nechceme stavať múry, tie tu predsa už boli a dobre vieme ako to dopadlo. Čo keby sme teraz pre zmenu postavili most, ktorým sa spojí Západ s Východom? Dosť bolo nenávisti, boja, štvania Slovana proti Slovanom… sme hrdý, prastarý národ a svetová elita by už mala pomaly zmeniť tú svoju rétoriku, v ktorej nás označuje ako debilov. Uvedomme si konečne, že jediné čo Nás môže posunúť ďalej ako ľudstvo, nie je boj ale spolupráca. Áno, radím sa medzi Slovanov, no nemám absolútne nič proti ostatným národom… mojej dcére koluje v žilách aj ruská krv, no rodinu mám i v Amerike. Nedeľme, neškatuľkujeme, nenálepkujme ľud, či národy, veď v konečnom dôsledku sme všetci jedno a patríme do tej istej skupiny. Ľudstvo… Buďme ľudskí, buďme tolerantní, buďme chápaví a uprednostňujme pred trestaním dialóg. USA, Rusko a Európa sa potrebujú rozprávať a spoluprácou prísť na konštruktívne riešenie situácie na Ukrajine.

Prevezmime od Západu všetko prospešné a múdre čo vymysleli, ale nekopírujme ich chyby a omyly. Nestaňme sa obeťou mocenských hier určitých skupín ľudí, ktorým vôbec nejde o spravodlivosť a ľudské riešenie konfliktu na Ukrajine. V konečnom dôsledku tam išlo v prvom rade o Krym ako dôležité strategické miesto na mape sveta… Vo vzduchu visela neviditeľná otázka: Kto z koho? a MY buďme len radi, že to dopadlo tak ako to dopadlo. Krym je ruský! Klamstiev a manipulácie ľudskou mysľou už bolo hádam dosť. Tí naši „spojenci„ si tak dôverujú, že najmocnejší a najdemokratickejší z nich odpočúva a špehuje ostatných, aby im zabezpečil mier, prosperitu a hlavne demokraciu. Je vari Náš národ otrokom týchto západných ideálov a hodnôt, alebo by bolo pre Nás prirodzenejšie ísť svojou vlastnou cestou, po ktorej by ruka v ruke mohla kráčať ľudskosť, morálka a skutočná spravodlivosť? Dokážeme byť sami sebou uprostred systému, v ktorom elita vládne intrigami, dvojitými metrami a zastrašovaním?

Vážený pán premiér, nepodceňujte slovenský ľud, lebo on sa pomaly ale isto prebúdza zo svojho dlhoročného spánku, a to čo bolo jeho slabinou sa teraz premení na veľmi mocnú zbraň. Áno, našou najväčšou slabinou bola prehnaná pokora, ktorej jednoducho chýbala sebaúcta, sebadôvera a my sme si nechali po sebe šliapať egoistickými kreatúrami, ktoré Nás okradli, oklamali a ekonomicky zotročili. Niekde na polceste sme sa zatúlali a stratili sami seba, ale čo bolo včera nie je dnes a zajtra výde nové slnko, ktoré nám ukáže smer. To slnko sa dokáže usmievať, mesiac smiať, hviezdy žmurkajú. Nie som blázon :o) som človek, ktorý objavil vieru v NÁS. Sny treba živiť myšlienkami, vierou a nádejou, ináč neprežijú. Viem, že je ešte veľa ľudí stratených, plní zloby a nenávisti budú hádzať slovné kamene, no ja viem, že všetko má svoj zmysel. Niekto múdry povedal: „Keď do teba hádžu kamene, postav z nich dom…“ a ja už na tie kamene dávno nie som sama, tak si spoločne s tými krásnymi ľuďmi, ktorí stoja na tej istej strane cesty postavíme chrám. Chrám sebadôvery, ktorá Nám celé roky tak veľmi chýbala…

Vopred ďakujem za odpoveď

s úctou

Michaela Michelová

Odoslané na : premier@vlada.gov.sk

dňa 24. mája 2015