miskamichelova

Také horké a pálivé… no napriek tomu sú to slzy, v ktorých ešte nezomrela nádej, či viera v Nás. Zem je veľmi trpezlivá i zhovievavá. Učme sa od nej…

Napíšem Vám niečo, čo včera počul jeden človek. Žena. Divoká i skrotená… Vlastne dve ženy v jednom tele. Démon aj anjel. Táto divoká skrotenosť, alebo skrotená divokosť sa vybrala do chrámu, ktorý postavila sama Príroda… Do lesa. Vždy ako doň vkročí, stáva sa tiež lesom, letným vánkom v korunách stromov, spevom vtákov, poskakujúcou srnou, vzduchom… a keby si to v tej chvíli veľmi priala, mohla by byť aj dúhou, či vtákom a obletieť v nepatrnom okamihu celý svet. Bola všetko… bola nič. Bola cestou, aj cieľom.

Blížila sa k stromu, ktorému dala tak čisto slovanské meno – Hugo Von Strom. Už z diaľky ho hladkala očami, hrdo sa vypínal k nadurdeným mračnám. „Ahoj…“ pozdravila ho bez slov. Dobre vedela, že ju i tak počuje. Objala ho tak, aby splynuli v jedno ako po tisíci krát… A predsa to bolo v ten deň iné. Prečo? Nuž, lebo dnes jej Hugo nerozpráva, že je vždy s ňou, že sa nemusí ničoho báť. Dnes sa jej cez neho prihovára sama Zem, Vesmír, Univerzum…

„Človek, človek… vari na toto som ťa stvoril???“

Divoká skrotenosť odskočila od stromu, akoby ju popálil a vzápätí vyvrátila hlavu dohora, aby pohľadom obsiahla celú jeho majestátnosť. Mohutný, vysoký strom… stál tam ako vztýčený prst boží a ona opäť začula tie slová:

„Človek, človek… vari na toto som ťa stvoril?… Poď, prilož ucho k Zemi…“ Bez reptania poslúchla a splynula s ňou v jedno. „Počuješ? To plače Zem! Kráčaš po jej doskách a nevidíš, ani nepočuješ. Na svojich bedrách nesie priveľa násilia, zloby a strachu… a ty človek neuvedomuješ si, že ona je tvojim srdcom. Bez nej by si nemohol žiť, dýchať, smiať sa i plakať. ZEM… Otvor oči a všimni si tú symboliku, ktorú sám si stvoril a veľký kus pravdy do nej dal. EARTH(ZEM) v sebe ukrýva slovo HART(SRDCE). Nuž a preto, chovať by si sa k nej presne tak mal. Ako k vlastnému srdcu, zodpovedne i s láskou. No ako to dokázať, keď ani sám seba si nevážiš? Zapchávaš si uši, aby si nepočul naliehavý plač. EARTH(ZEM) – TEAR(SLZA). Máš ju rozmaznávať a chrániť, ale to by si najskôr musel vedieť žiť. Všetko ti dáva… vodu, ktorou uhasíš smäd. Dáva ti ju nezištne, zadarmo a ty si ju predsa kupuješ… aj znečisťuješ. Ona ťa nasýti… zadarmo svoje plody dá a ty predsa naťahuješ ruky po otrávenom jedle, vyprážaných karimatkách, či rezni upatlanom z hnoja. V jej pôde urodí sa pšenica, či hrach… zasaď do nej zemiaky, ona nakŕmi ťa… Dovolí ti dýchať, plávať v oceáne svojej sily, bežať v tráve. Aj energiu ti dá nezištne… zo slnka, vody, či z vetra, ktorý dokáže i pevný kmeň stromu zlomiť napoly. No ty nie… ty modlu si si spravil z mamonu. Na čo sú ti tie papiere, ktorých hodnota nie je väčšia ako spev vtáka, ktorý dnes vyhynie. Na – tu máš… ber listy zo stromu, papier, za ktorým sa pachtíš je tiež zo stromu – je z dreva. Vezmi si celú náruč listov, napíš na ne 500e a nakúp čo potrebuješ. Kúp si za ne pochopenia, lásky, odpustenia i zdravie… nakúp spravodlivosti a hŕbu čestnosti. Ak to tie papiere, za ktorými sa tak ženieš dokážu, sľubujem, že pred nimi skloním svoju hlavu v nemom úžase… Mlčíš? Tak fajn… v tichu je múdrosť, v tichu môžeš začuť šepot svojej duše. Je vari tá tvoja duša stále ticho? Neplače? Či to len Zem stále kvíli… zmučená a zradená? Ako človek môžeš veriť, že ti čo len kúsok z tejto Zeme patrí? Delíš si ju, drancuješ… i zabíjaš v honbe za tým, aby si mal stále viac. A predsa… Nič z toho ti nepatrí! Vari ti ešte dejiny nevypálili krvavú pečať rovno do srdca? Ach človek, človek… stvoril som ťa bohatým a ty predsa chudobný plazíš sa v blate. Stvoril som ťa odvážnym a silným, a ty predsa opantaný strachom snívaš o kontrole nad tým, s ktorým JEDNOTU tvoriť máš. Ach človek… upri konečne zrak na seba samého, aby si vo vnútri mohol objaviť to, čo som skutočne stvoril… Človeka mocného, čestného a vznešeného!“

Jej skrotená divokosť sa po tých slovách pomaličky odlepila z trávy a po lícach jej v tenkých pramienkoch stiekli SLZY ZEME…

„Ak je vo svete tak málo skutočného mieru, je to jedine preto, že je málo skutočného mieru v jedincoch, ktorí vo svete žijú. Ich myslenie, emócie a vášne pôsobia na mentálnu atmosféru sveta.“ Paul Brunton

venované Vám ľudia…od človeka

Michalea Michelová