miskamichelova

Odkedy kráčam po tej našej modrej krásnej planéte, život ma učil, že mi nebude len dávať, ale aj brať… že nebudem len milovaná, ale aj nenávidená a kráčať po rodnej hrude s toľkými nálepkami, že ich na svojom chudom chrbte ledva ponesiem. Že sa často budem musieť podriadiť, lebo dospelí vedia všetko lepšie ako deti… Čo máme jesť, lebo domáca klobáska je zdravá a nepresvedčí ich ani to, že ju po minúte vyvrátite do záchoda. Najlepšie vedia čo je to láska, lebo oni nás predsa vedia objať, zaplatiť značkové tenisky, čo tam po tom, že vzápätí po sebe štekajú ako psy a najradšej by sa do modra strieskali. Vedia čo máme študovať, lebo remeslo má zlaté dno a šport nás nikdy nemôže uživiť (kedysi to vraj platilo). No keď sa časom obzriem vzad, tak vidím, že v obore ktorý som vyštudovala som nikdy nepracovala, no práve so športom súvisí moja dlhoročná práca. Irónia? Nie…bola to len cesta srdca.

Spomínam si na tie čarovné detské okamihy, v ktorých som unikala od zákazov, príkazov, výkričníkov, či určených smerov. Čierna ovca idúca proti prúdu, ktorej aspoň na chvíľu spoločnosť nediktovala čo má povinne čítať, reklamy nezaručovali večnú mladosť a televízia neurčovala čo má mať rada a čo nenávidieť. Ako som kedysi dávno bola fascinovaná Nekonečným príbehom, Atreiom, Bastiénom a na Falcovom chrbte skúmala krajinu, v ktorej je také jednoduché zmeniť slzy za úsmev. Aká šťastná som bola, keď som premohla Gmóga, aké vzrušujúce to bolo, keď sa ma kráľovná fantázie opýtala, aké bude moje prvé želanie a ja som mala už pripravených ďalších dvadsať prianí. Toľko som snívala, toľko som verila… tak veľa som sa pri tom smiala a tešila. Nič nebolo nemožné! Ktovie prečo ma práve v tejto chvíli napadli Ježišove slová: „Dokiaľ nebudete ako deti, nevstúpite do kráľovstva nebeského.“

Čo sa to s nami stalo? Kam sa podeli tie deti v nás? Akoby nás v tomto konzumnom svete niekto násilne odpojil od prameňa poznania a podhodil nám falošné modly a bohov, ktorým sa klaniame… ktorým veríme a prestávame veriť sebe samým. Ja len… že sme zrejme zabudli na svoju vlastnú veľkosť a moc, ktorá nesúvisí s množstvom bankoviek v peňaženke, ani s privysokým lietaním v oblakoch, z ktorého už nedovidíme na bežné problémy ľudstva. Obťažkaní najrôznejšími nálepkami –xenofób, slniečkár, nácek, extrémista, kaviarenský povaľač, konšpirátor- hľadáme na internete význam tých ceduliek, ktoré nám niekto zavesil na krk aby sme zistili, čo to vlastne sme. Koho z nás opäť urobili, pretože spoločnosť treba poriadne rozčleniť, rozskupinkovať, aby sa mohla navzájom napádať, očierňovať a nenávidieť. Nech žije: „Rozdeľuj a panuj!“

Keď som začala písať blogy, ani vo sne ma nenapadlo, koľko nálepiek mi pribudne k tej prostej čiernej ovci, na ktorú som si zvykla a prijala ju s láskou a pochopením, keďže som nechcela byť súčasťou stáda žijúceho podľa pravidiel čudnej spoločnosti. Píšem radšej pod svojim menom a fotkou, aby nedochádzalo k omylom… no i tak sa neraz dočítam, že vlastne ja nie som ja, že to pod falošnou fotkou a menom píše niekto iný. Niekto vzdelanejší, starší, skúsenejší… možno nejaký mimozemšťan. Je to pre mňa v podstate česť, no čas nestojí, plynie ďalej a oni postupne zisťujú, že ten mimozemšťan skutočne existuje, takže to musí byť len „bábka“, za ktorú píše a hovorí niekto iný. Cvičená opica???

Uff… v prvom momente som si myslela, že táto nálepka bude pre človeka vážiaceho si svojej slobody a vlastných myšlienok veľkou ťarchou, ale nakoniec bola len dôvodom na úsmev :o) Nech sa hrajú, nech nálepkujú… pravdou je, že je to stále tá istá čierna ovca kráčajúca svojou cestou, ktorá možno nie je vychodená miliónmi stôp, ale je to tá jej cesta. Ona nemá účet v banke, s telefónom udržuje iba nutný kontakt, takže internet by ste v ňom hľadali márne… Lekáreň zamenila za knižnicu, pretože pochopila, že zdravie má vo vlastných rukách a spoliehanie sa na moc lekárov a ich zázračné rôznofarebné pilulky je sídce pohodlné, ale hlúpe. Už nevidí zmysel v túžbe po najnovšom modely auta, lebo to najvzácnejšie predsa má. Koľko ľudí sa dennodenne modlí za to, aby mohli zdraví vyskočiť z postele, objať svoje milované dieťa, alebo sa len tak tešiť do práce, ktorá v podstate ani nie je prácou, lebo ich napĺňa? Tá čierna, xenofóbna, extrémistická, falošná ovca sa len potmehúdsky usmeje, lebo vie, že vie, že nič nevie a napriek tomu má to najvzácnejšie… jediné, za čím sa oplatí pachtiť. Ďakujem!

Michaela Michelová, Trenčín