miskamichelova

Srdce chce spievať, no guľa na nohe ťa ťaží? Vidíš svet postavený na lžiach, v ľudskej krvi vykúpaný? Kroky v tme sú neisté, občas reťaz zaštrngá… Prišiel si tvoriť, prišiel si žiť, prišiel si ľudstvu srdce k nohám položiť a predsa … plazíš sa v blate a cestu z neho nevidíš? Oklamali ťa! Podviedli! Okradli! Učili ako máš žiť a popri tom na ruky okovy dávali. Naučili ťa strachu, neistote, do hlavy klamstvá vtĺkali, nech poslušný otrok z teba sa stane. Proti elite nech sa nebúri!

Lietať s guľou na nohe? Vari sa to dá? Spútali ťa mamonom, systémom nespravodlivým, v ktorom bohatí bohatnú a z chudoby odpad sa stane. No ja vidím, že ty si sa stále nepoddal – otrok slobodný!… Vidím, že stále trepoceš krídlami. Oni sú nádejou, vierou, snami. Koľko krát spadol si, koľko krát krvavé slzy zaliali tvoju tvár… no vždy si opäť vstal a dôveru v seba niekde našiel.

Slovensko, Európa, Zem… domovina tvoja nádherná! Vonia ti toľkými lesmi, v ktorých sa šťastný túlaš. V tých momentoch okovy nemáš, cítiš sa slobodný a veríš, že vzlietnuť môžeš do výšin. Si všetko a predsa nič. Si jesenným vetrom, ktorý rozfúkal ti vlasy, stal si sa lesom, či vtákom a v nepatrnom okamžiku môžeš obletieť celý svet. Tvojim zrakom sa v tých chvíľach stáva srdce, ktoré nikdy nezradí.

Túžiš precitnúť a objaviť sa v novom svete, v ktorom neklamú ťa o prosperite. O spravodlivých vojnách, po ktorých krajiny menia sa na popol a duše ľudí čierne plátno zahalí. Sú mŕtvi? Možno. Nádej stratili… oklamal ich ten, ktorý im pomáhať mal… Brat, priateľ. Zradil ich človek!Do chrbta dýku vrazil, čepeľ nemilosrdne, chladne otočil… Ľudstvo strachom k neexistujúcemu nepriateľovi otrávil.

Nie, nepáči sa ti to… Bezmocnosť kriví tvoju čestnú tvár. Pozeráš na svet, v ktorom zradcovia rozkradli i tvoju vlasť. Túžiac po moci, kontrole… celkom zabudli, že sme rodina a ruky aj na pohladenie máme. Zničili všetko čo sa zničiť dalo… prinútili ťa zapudiť to vzácne, zdravé čo sa doma pestovalo, aby ti potom cudzie nekvalitné omrvinky podstrčili. Srdce ti kričí, búri sa a na perách neviditeľná otázka visí: Kde sa to v nás berie? Toľko zloby, toľko beznádeje, toľko nenávisti?

Tvoj priateľ, tvoj spojenec v tebe mlčí? Utíš sa, nech môžeš začuť jeho vzácny hlas, ktorý do ticha zakričí: „Snívať, či fantazírovať už dnes nestačí! Na to máš nohy, aby si si vlastnú cestu vyšliapal. Povedz človek, vieš čo chceš? Vieš kam tvoje kroky vedú? Sú ušľachtilé, čestné, láskavé? Ak odpoveď áno znie, tak vedz že veľkých pomocníkov pri sebe máš. Kráčaj vpred krok za krokom, sny spoj s tvrdou prácou… nemysli na cieľ, lež na cestu, ktorá k nemu vedie. Nech z cesty cieľ sa stane! A ja…budem pri tebe stále oddane stáť. Lebo vedz otrok slobodný, ja som v teba nikdy vieru nestratil!“